O pol 3-tej ráno nasadám do auta v Žiline. O 22 hodín neskôr, po nekonečnej ceste v dodávke si ľahnem pod strop dvojposchodovej postele v 1200 kilometrov vzdialenej švajčiarskej dedinke Saas-Fee. A so mnou ďalších 5 ľudí na izbe číslo 406. Uistím sa, že nik z nich nechrápe (čo ma šokuje, ale v tom najlepšom slova zmysle), spokojne odložím štuple do uší pod vankúš. V duchu si poviem: „Prečo sme sa museli trepať až sem, drahý Janko, drahá Aďka?,“ a plytko zaspím.
Keď ráno otvorím okno dokorán a vykuknem z neho, konečne pochopím, prečo sa organizátorom tohto bežeckého dobrodružstva chce cestovať tak sakramentsky dlho, práve sem, na toto miesto (Aďka mi počas kempu prezradí, že oni s Jankom sú tu po šiestykrát). Pozerám na malebnú dedinku, akú poznám len v animovanej forme z Disneyoviek a s dlhým „Woooooooow“ hľadím na 4-tisícovky predo mnou.
Ešte netuším, že je ich tu v okolí až 13 a nepoznám ich mená. Až neskôr sa mi pod kožu vryjú názvy ako Allalinhorn, Alphubel, Stralhorn, Dom či Weismiess, ktorý sedem statočných z našej partie aj úspešne zdolalo!
Láska na prvé pobehanie aka Mick Jagger v akcii
Ale pekne po poriadku. Skôr než sa tí odvážnejší a skúsenejší z nás vybrali v ústrety nádherného ľadovca, sme všetci spoločne vyrazili na náš prvý beh. Keď som po ňom večer pridal prvé fotky a post na náš Instagram _borntotrail, tak som napísal, že asi z toho bude aj nejaký blog. Po 100 rokoch. A práve sa to deje…„Ťažko opísať tú krásu, čo sme dnes zažili a ja osobne som ešte v takejto nádhere asi fakt nebežal. Prekvapili nás kopy snehu na vrchole dnešnej 20km trasy, ale 2700 mnm je 2700 mnm. Stále spracovávam tú nádheru, ktorá je tu všade navôkol. Tie čisté pramene, vodopádiky, majestátne kopce a singláče, ktoré sú mäkké ako perinka mi vyrazili dych,“ tak to stálo v Instagrame, a tak sa mi to naozaj zapísalo do môjho vnútra.
Aj keď to bol neuveriteľný zážitok, predsa len sa počas prvého ochkania nad tou úžasnou dolinou plnou zaprášených vrcholkov udialo niečo, čo sa na sociálne siete nevošlo. Keď sme po pár kilometroch vybehli z hustého pásu smrekovcov na otvorený breh, začuli sme ranu ako z dela. Obloha však bola modrá, takže blesky to byť nemohli. Čo sa to sakra deje? O 5 sekúnd neskôr sme to zistili. Priamo nad nami sa začali valiť obrovské kamene dole smerom k nám. Občas nastanú chvíle, keď sa vám ako vo filme premietne celý život a na sekundu sa pýtate sám seba, či z toho vyviaznete živý. A teraz sa to stalo znova.
V okamihu sme zahájili hromadný šprint do nášho zákrytu a o pár sekúnd sa azda 50 metrov pred nami valilo v brutálnej rýchlosti niekoľko metrových kameňov. I can’t get no Satisfaction! Sila prírody v priamom prenose. Okamžite sme vyslali dvoch bežcov skontrolovať, či je druhá naša partia pod nami v poriadku. Nikomu sa našťastie nič nestalo. Všetkým sa poriadne uľavilo. Ešte aj tomu kamzíkovi, ktorý pricupital na snehový fľak nad nami a mapoval svoje teritórium. Ktovie, či to nebol práve on, čo si s nami zahral takú malú-veľkú hru. Rolling Stones nenapáchali žiadnu škodu. Aspoň zatiaľ…
Takže takto to je vo veľkých horách?! Hneď v úvode nášho pobytu nám dali jasne najavo, že Alpy majú svoje pravidlá a treba byť ostražitý. Na každom kroku. Po krátkej debate sme nakoniec pokračovali vo vytýčenej trase ďalej a vyšli až na vrchol s názvom Mällig vo výške 2700 mnm. Tam hore bolo ešte veľa snehu, čo mi prišlo ako úplné psycho. Toto som fakt nečakal.
Prvý dlhý beh sme úspešne zvládli a večer sa dotisli do prasknutia v hosteli. Už sa spalo lepšie a nevedeli sme sa dočkať ďalšieho dobrodružstva.
Najkrajší zbeh môjho života
Po raňajkách sme nedočkavo čakali, akú epickosť nám vyberie naša hlavná trasérka Aďka. Vždy sme mali na výber aspoň dve možnosti, aby si každý šiel zabehať podľa svojej formy a aktuálneho rozpoloženia. Cesta a prvý deň dali celkom zabrať a to sme boli len na začiatku.
Spoločne sme sa podviezli do neďalekého Saas-Almagellu a vybrali sa na Erlebnispfad. To je oku lahodiaci turistický zážitkový chodník, ktorý ponúka niekoľko vodopádov a horských potokov. Tie dodávajú miestu priam mystickú atmosféru. A k tomu dva trasľavé mosty, ktoré navyše preveria vašu odvahu. Tu nemusíme pozerať filmy, tu sa z nás stávajú filmoví hrdinovia!
Všetci sme to však zvládli a každý vo svojom tempe pokračoval ďalej a nasával tú úžasnú krásu švajčiarskej prírody. Už tu sa však začali rysovať skupinky tých, ktorí si to budú užívať v menších porciách, eliťákov, ktorí si z toho spravili vlastnú šou a tých, čo si radi postáli pri každom prameni a vyťahovali mobily, aby si zvečnili alpské ruže, horce, silény, orchidey či úžasné alpské maky nevídaných farieb. A samozrejme rododendróny, lebo tie tu sú spoločne so smrekovcami rastlinou číslo jeden. (Ak by ste chceli, tak napíšem Michalovi, ten si z nich robil doslova fotoherbár a má k dispozícii minimálne 300 záberov).
No a k týmto pôžitkárom som sa zaradil aj ja. Behať veľa, ale pomaly, zbierať červené krvinky a výškové metre, postáť a vychutnať si tie momenty, po akých som začal túžiť, keď som prepadol láske k trailovému behu. Sen začínal nadobúdať reálne kontúry. Ešte mesiac pred kempom moje koleno štrajkovalo a bedro takisto nebolo v ideálnom stave. Vlastne, to nie je už vyše roka, a preto som mal veľké obavy z tej porcie kilometrov, čo bola pred nami. Neskôr sa ukázalo, že na flector v mojej lekárničke som musel siahnuť len jediný raz. Vďaka bohu!
Po tvrdšom výstupe nahor prišli behateľné rovinky, po ktorých by ste tu behali aj 24 hodín a na záver druhého behu nás čakalo veľkolepé finále v podobe dych berúceho zbehu do Saas Grundu. Tam na nás čakali ako cez kopirák navrhnuté serpentíny a singláče posypané ihličkami smrekovcom vytvárali nezabudnuteľnú kulisu. Do toho nám ešte veselo hvízdali svište. Dávali svojim kamošom najavo, že sa valí nebezpečenstvo a my sme sa márne snažili zachytitiť ich mobilom. To sme ešte netušili, čo nás čaká o pár dní! Ten zbeh bol fakt turbo a keď som sa Janka spýtal, že čo to má znamenať, tak len tak po svojom prikývol, usmial sa a odvetil, že to je čisté porno!
Večer sme šli otestovať bazén v hosteli, ale dôležitejšia a celkom zásadná vec na nás čakala za malým bielym tobogánom. Vírivka! Ou yes! Kvarteto nehanebných Slovákov sa narvalo k šprechujúcej mamičke s bábom a tá po zmätenom pohľade svojho muža dobrovoľne opustila naše nové útočisko.
Stlačením gombíka sme spustili bublinky a užívali si 5 či 10 minút čistej radosti spoločne s vysmiatym maskotom – svišťom stojacim za nami. Ten sa tiež čudoval, keď sme ten gombík stlačili hádam 14-ty krát za sebou! Pôžitkári, čo vám poviem. Tie blbé reči, čo sme tam vyvalení viedli bolo treba nahrávať. Už si presne nepamätám, čo sme rozoberali, ale na naše vírivkové “cykly”, ktoré sme si ešte párkrát počas kempu samozrejme dopriali, budem s úsmevom ešte dlho spomínať.
Na kafíčko do 3030
Po dvoch behoch nasledovala ďalšia chuťovka – túra na Britannia Hutte, ktorá leží vo výške 3030 mnm. (bol to taký zvláštny, ale dobrý pocit, dostať sa každú chvíľu nad najvyšší bod Slovenska). Fígeľ bol v tom, že polovica túričky viedla po roztrúsených skalách a druhá po zmäknutom snehu a nevyspytateľnom ľadovci. Skaly boli veľmi zradné a museli sme dávať pozor, aby sme si ich sami nepozhadzovali na hlavy, čo sa nám našťastie podarilo. Dokonca ani Matúšovi, hehe.
Po pomalom výšľape (tempo kilák za hodinu) prišla pasáž plná ľadu a snehu. To bola parketa pre Janka, ktorý nás všetkých naviazal na lano a dal pokyny, ako sa zachovať v prípade, že sa jednému z nás šmykne a bude sa kĺzať do rokliny. Všetci sme si okrem toho nasadili aj mačky no a v rukách mali paličky na potenciálne brzdenie. Mňa Janko zaradil niekde do stredu 9-člennej skupiny. Keď sme už spokojne odfukovali po večeri v našom rohu pri recepcii, opýtal som sa ho, čo moje poradie znamená? Vravím si, buď ma má rád, alebo sa ma chce zbaviť. Ak vás zaujíma odpoveď, tak merkujte stránku Jogošíkov a kukajte ich pobyty. Robia ich fakt pestro a tak dobre!
Ale naspäť k nášmu povrazolezectvu. Aďka nám neustále kontrolovala čas, aby sme mali istotu, že stihneme poslednú lanovku smerom dole. Aj preto sme v jednom momente dupli do vrtule a naši hlavní prešľapávači Janko s Matúšom udali parádne, konštantné tempo. Tempo, ktoré udržal každý, ale zároveň bolo také, aby sme krásne ukrajovali ťažké metre smerom k chate. V tom nám ponad hlavy s obrovským rachotom prefrčal vrtuľník a zapichol si to rovno pred ňu.
Posledné kroky a sme tam! Niektorí z nás si to namierili rovno do chaty, ostatní sme si to ešte vydupali na Klein Allalin, o 40 metrov vyššie a potom sa na zadku šmykli na polievku či Apfelstrudel. Koláčik spolu s kávičkou chutil na takom mieste neskutočne, ale času nebolo nazvyš a museli sme dupať ďalej. Jankovi prišlo z toho tempa až tak teplo, že jeden úsek absolvoval len v trenkách. Možno ste niektorí videli aj video.
Človek si zvykne na všetko – aj na smrad!
Och, ale sme sa nasmiali. Partia milovníkov hôr v raji. Bolo nám hej a zabudli sme na všetky starosti. Na prácu. Len my a naše čisté hlavy a hladné oči. Bolelo nás len telo, hlavne nohy, ale každý mal po ruke krém Strong Power zvaný aj diamant v tube a mazali sme každú chvíľu o 106. O to viac, keď sa nám v malej izbe začal ukrutne rozpínať smrad zo všetkých aktivít a počet vypraných vecí prudko klesol. Ale izba 406 si vždy poradí! Všetky smradľavé tenisky sme vyložili na spoločnú chodbu a každý si zodpovedne hneď po behu umyl špinavé fety a opral ponožky. Synergia ako prasa!
Rovnaký postup zvolila aj druhá izba našich kempistov pod nami. Po dvoch dňoch sme si ale našli na dverách odkaz, že vedľa nás je privát a máme si ich odpratať. Trochu nás to štvalo, ale nie až tak veľmi, lebo cez chodbu bola ešte zdieľaná kúpeľňa, ako stvorená pre nás. Keď sme otvorili okná, dalo sa s tým žiť. Nepáčilo sa nám však to, že na 3. poschodí si naši kamoši môžu smradiť naďalej, a tak agent (meno navždy ostane tajomstvom izby č. 406) premiestnil náš odkaz na ich dvere. Ráno sa smutne pochválili, že si museli odpratať topánky zo spoločnej chodby. Och, také nemilé! Mali sme čo robiť, aby sme sa smiechom neprezradili, ale zjavne nám to zožrali aj s navijakom.
A takto nám plynuli dni a pomaly sa začali zlievať do jedného obrovského zážitku. Výživné behy sme pretkali lezením po ferratke, rannou jogou, nespočetnými cyklami vo vírivke, silovým tréningom, prednáškou o milión rokov starých skalách, ku ktorým sa máme správať úctivo, ešte výživnejšími behmi, ďalšími blahodárnymi cyklami, ochkaním nad krásou Saas Fee a jeho okolia.
No a tiež naťahovačkami s izbou pod nami. Boli “len” štyria, mali vlastné wécko a sprchu, asi aj lepšiu hygienu, ale my sme z našej izby videli štíty, natiahli si špeciálny sušič naprieč celou izbietkou a mali zo všetkého srandu. Vždy a všade. Keď si to tak spätne hodnotím, nemali sme v podstate žiadnu ponorku či slabšiu chvíľu. Ibá silné a ešte silnejšie. Partia jak lusk! Expert Miško vymyslel aj motto, ktoré by som si dal hneď na tričko a ktoré tu musím zavesiť, aby som naň ani o 30 rokov nezabudol.
Jedno ráno, pri tradičnom pití miestnej šmakociny “Coatiny”, ochutnávke parádnych syrov a klepaní po vajíčkach s farebnou škrupinkou, naše žabomyšie vojny zakončil výrokom: “Radšej mokrý s výhľadom, ako suchý bez.” Mikrofón padá, opona sa zaťahuje.
Svišti na golfovém hřišti
Ale obloha nie. Počasie nám praje a dávkuje nám úžasné scenérie, hoci nechýbajú ani inverzie či cválanie nadýchaných obláčikov. Dokonalosť existuje.
Jedného dňa sme si dali s chalanmi len taký ľahký okruh, aby sme trochu vytriasli nohy. Pár minút po zvážnici, časť po singláčiku, kochacie tempo a v tom sme zrazu podchodom vybehli na veľkú lúku. A tam dievča s mobilom z diaľky natáča svišťa! Nie takého malého a mrštného, ako na nás pískal zo zákrytov o stovky metrov vyššie. Tieto boli dobre živené a lenivé, ako partia rozvalených bežcov pri 22. cykle vo vírivke!
Matúš sa s mobilom pobral k jednému z nich a na naše prekvapenie nás mal úplne v paži. Keby chcel, tak si ho pohladká a možno by si ho mohol aj vziať domov. Až neskôr sme zistili, že toto je niečo ako Sysľovisko pri Muráni. Turisti si chodia kupovať zväzky mrkvy a kŕmia ich, aby ich nalákali na parádnu selfie. A veru, neodolali sme ani my.
Nadváha? Pojem neznámy
Každý deň nás niečo milo prekvapilo. O čistote celého okolia sa asi nemusíme baviť. A ani o tom, v akom stave boli horské chodníčky či potôčiky, ako sa tu ľudia správali a že sáčky pre kakajúce psy tu viseli hádam na každom stĺpiku, samozrejme grátis.
Zaujali ma miestni ľudia. Predovšetkým starší, ktorých je tu zdá sa veľká prevaha. Vždy s úsmevom a dobrej nálade si cupitali horskými chodníčkami a zdravili sa v nemčine či francúžštine. Nespomeniem si na nikoho, kto by mal nevyhovujúce BMI. A je to zrejme tak. Nikto, okrem autobusárov. To vám sú pekne vypapkaní chlapi. Čo už, asi si potrebujú dobre obaliť nervy pred jazdou zaujímavými serpentínkami poriadne kalorickým jedlom.
Spomenul som si aj na vetu môjho kamaráta Borisa, ktorého sme s rodinou pred 9-timi rokmi (ešte som nebehával traily), navštívili v St. Moritzi. Vtedy mi povedal: “Tu nenájdeš tučných ľudí. Tu všetci športujú a hýbu sa. Kto nemá rád šport a nemá rád hory, tak tu nemá čo robiť. Nevydrží tu.” A to isté platí aj o dedinke, v ktorej sme práve trávili dovolenku z ríše snov. Teda okrem jednej výnimky. Ktovie, možno musia mať páni za volantom takú váhu, aby v prípade zlyhania bŕzd brzdili štýlom ala Fred Flinstone.
Dokonalá očista tela i duše
Sily nám pomaly ubúdajú, hlavne tie fyzické a my sa ešte snažíme vyťažiť z kempu maximum. Stihli sme aj oslavu Jankových menín na jeho milovanej skale, epický východ slnka, parádny turnaj v pingpongu aj kalčete, spoločnú večeru, kde sme sa nadžgali miestnej špeciality zvanej Rösti (konečne niečo teplé v hube!), vypiť galóny Coatiny, ponadávať si nad blbým rozhodcom, ktorý nastavil 6 minút namiesto štyroch a to nám zlomilo krk, nájsť chlapíka s nickom “jackson315”, skoro sa zoznámiť s osamelou Japonkou Harumi, ktorá sa bezducho túlala uličkami mesta. Sedem odvážlivcov zdolalo za jeden deň 4-tisícovku, vymágali sme sa v saune s brutálnym výhľadom, či stretli chudunkú pastierku z Nemecka, ktorá tu našla zasľúbenú zem a pripravovala bojové kravy na jesenné súboje v dedine.
Tony zážitkov a scén sa zlievajú do jedného nekonečného sna. Tých 160 kilákov a viac než 10 000 výškových stálo zato! Premietam si ten film, vybavujem najkrajšie momenty so všetkými kempistami. Ďakujem svojmu telu, že tak spolupracovalo a tiež dvom párom Trailfy od Inov-8, ktoré ma podržali aj v tom najťažšom teréne. Myslím na návrat domov, na objatia s mojimi Katkami a našou ušatou Polly a dumem, aké by to bolo, keby tu bol Vašek! Raz ho tu vezmem. Raz tu prídeme spolu, aby toto nemusel čítať, ale prežiť so mnou. To si zo srdca želám.
Na konci kempu mi nemenovaná osoba povedala, že si dlho myslela, že tvoríme párik. Aby som sa neurazil. Hehe! Kdeže! Je to tak. My sme párik ako vyšitý a hoci nežijeme v jednej domácnosti a už vôbec nie tak ako si to tá osoba myslela..ale áno, nedám naňho dopustiť a naše priateľstvo je niečo, čo by som doprial každému človeku na svete. Nebyť sám v tých najťažších chvíľach, vedieť sa 100% spoľahnúť na niekoho iného a k tomu mať rovnakú vášeň pre prírodu, beh a pohyb celkovo. Môj Vašek ver mi – ešte sa toľko nabeháme v takomto raji, až nás budú lýtka štípať!
Ale už treba spať, veď o 3tej ráno pôjdeme s Michalom a Ferdom určite cikať. Ako obyčajne. A ranné vtáča Mirka nás zobudí v izbe č. 406. Naposledy. Alebo nie?
Krátka cesta do neba
Všetko však bolo inak. Nastal deň návratu. Ešte sme to využili na epický východ slnka, zbehli rýchlo na raňajky. Tam nás ale čakal odkaz vo výťahu: Cesta zo Saas-Fee je neprejazdná kvôli záplavám. Ďalšie informácie prinesieme o 17:00. To fakt?
Domov sa ešte nejde. Určite nie dnes. Možno zajtra, možno o 5 dní. Ktovie. Bolo tu tak dobre, že sa človeku naozaj nechcelo z tej krásy odísť, ale toto je sila. Toto sa stať nemalo. Ale stalo sa.
Muža zo Saas Grundu, dediny ležiacej iba pár kilometrov pod tou našou, zaživa pochovala skalná lavína. Obrovská búrka, ktorá úradovala po celú noc, roztopila ľadovce, extrémne zvýšila silu stoviek malých pramienkov tečúcich do údolia. Až tak, že z malých nevinných potôčikov vznikli dravé rieky, čo so sebou brali zem, skaly, hlinu a vyliali sa z koryta. A v tej tvrdej a nekompromisnej noci vyhasol život. A nebol jediný. V malebnom a rozprávkovom kantóne Valais, v tú osudnú noc naposledy vydýchli ešte ďalšie tri osoby.
Začiatok na konci. Koniec na začiatku
A tak najväčšia lekcia celého nášho kempu prichádza na jeho konci. Paradoxne, ale koho život nie je o paradoxoch?
Ach, akí sme maličkí. Ako také paličky, čo padnú k zemi hneď, keď sa čo i len trochu zdvihne vietor. Sme krehkí, zraniteľní, biedni, hoci si takmer každý deň myslíme, že my určujeme chod sveta, že všetko dianie okolo nás čaká len a len na náš nádych a výdych. A presne to si človek uvedomí po návšteve hôr, ktoré vzbudzujú rešpekt už pri prvom pohľade na ne.
„Nikto si s tým neporadí lepšie než oni,“ povedal Janko dívajúc sa na skazu, ktorú v noci narobila búrka. Podviezli sme sa na začiatok Saas-Grundu zmapovať situáciu a autobusár nám povedal, že podobnú katastrofu tu nemali 40 rokov!
Banka pod vodou, zaliate záhradky plné bahna, strechy áut trčiace spod skál dych berúcich rozmerov, zavreté obchody, ľudia s metlami v rukách, zvuk čerpadiel a vrtuľník pristávajúci neuveriteľným manévrom snáď 30 metrov od nás, na malom priestranstve medzi horskými hotelmi. Janko mal pravdu, kto, ak nie oni? Sú to makači.
Dokázali to. Za jediný deň odpratali tony skál, spriechodnili cesty a otvorili jedinú bránu do rozprávkovej krajiny. Do krajiny alpských škriatkov, tancujúcich víl, hvízdajúcich svišťov a légie statných, večne vystretých smrekovcov. Do krajiny, kde sa piesok lial a kde sa sypal vodopád. Do krajiny, kde by sa mal raz dostať každý milovník hôr a trailového behu. A ja verím, že sa tam ešte vrátim. S rodinou. S Vaškom. Alebo prídeme všetci spolu.
Zazvonil zvonec a tejto krásnej rozprávky je koniec.
PS – vďaka Aďka a Janko za kemp, ktorý nemá obdobu, za snahu, rady, trasy, tréningy, charizmu a úsmevy, za to, že ste mi vošli do cesty
PS2 – vďaka Janko, Slavo a Miško, že ste nás po mnohých hodinách za volantom dopravili bezpečne do Švajcu a domov – to bola samostatná ultra kategória
PS3 – vďaka všetkým kempistom, z ktorých som niektorých poznal, ale spoznal oveľa viac a aj za nových priateľov – Mirka, Janka, Šárka, Evka, Maťka, Michal, Miško, Matúš a Slavo – boli ste skvelí
PS4 – ďakujem rodine za najkrajší darček, aký som kedy dostal ❤️
