Keď som sa pár mesiacmi vizuálne pripravoval na dobeh do cieľa Nízkotatranskej stíhačky (NTS), predstavoval som si, že spadnem na zem, totálne vyčerpaný a dorevaný ako malé decko. Realita? Vyčerpanie bolo značné, ale namiesto revu ma čakala banda 20 kamošov a dobrovoľníkov, ktorí nám tlieskali, akoby sme práve s mojím novým kamošom Mišom Prusákom, spravili nový svetový rekord. Jeden magor, čo žerie slimáky do toho stále vyrevoval – Jozeeef, Putaaain! A viete čo, bolo to o tri triedy lepšie, než som si pred mesiacmi vysníval. Bolo to EPICKÉ!

Fandenie s Aničkou a Majklom – chrobák je už v hlave

🎖️ NTS a MF100 považujem od prvopočiatku za dve najikonickejšie a najťažšie stovky u nás. A keďže ma MF50 trikrát požula a neviem si zatiaľ úplne predstaviť, žeby som ju bol schopný dobehnúť ďalej od Lipovca, moja voľba ešte na jar 2025 padla na NTSku. (Áno, je ešte jedna ťažká stovka, ktorá dokáže preveriť, ale z osobných dôvodov ju už bojkotujem, lebo proste keď nedáš rešpekt-nemáš rešpekt. Aspoň tak to s Vaškom máme.)

Takže NTSka, vyberám si teba. Tak veľa som o tebe počul, pozrel si dokumenty, videl videá, keď ju behal Paťko Hrotek v čase, keď ešte snáď nemohol legálne ani piť pivko 🙂 Spolu s Ivanom Mudroňom, v ktorom sme sa v roku pána stretli ešte na brigáde na Aljaške. Svet je malý a záhadný.

Minulý rok som si šiel pozrieť úsek z Čertovice smerom k Ďumbieru, čo dalo zabrať aj bez toho, aby mal človek v nohách skoro 50 kilákov. S Aničkou Brašeňovou a Majklom Čarnokým, z ktorého sa vykľuje môj osobný šofér, support a kustód v jednom, fandíme o dušu skutočným ultramaratóncom. Vrieskame ako o dušu, mávame zvončekom a ženieme všetkých bojovníkov vpred. V tom sparne, až kým nepríde parádna prietrž mračien, ktorá nás vyženie schovať sa do chalúpky na dobrú žranicu. V mojej hlave prebehne len jediné, si si istý, že toto chceš?

Logistika a osudové stretko s Philippeom

Môj sen o NTSke pokračuje, ale ešte sa nikam nehlásim a pri predstave, že to mám ísť v roku 2026 sa mi napumpuje srdco jak keď vidím Messiho čarovať na MS vo veku 39 rokov. Insaaaaane. Malá generálka na tento počin v podobe Javorníckej100, ale dopadne na výbornú. Vylepším si čas oproti roku 24 o takmer 2 hodiny a o mesiac neskôr končím na bedni v kategórii počas môjho domáceho preteku Horský beh Smolník 50.

V cieli sa zoznamujem s Phillipeom Riboulinom, ktorý tam končí na parádnom 8. mieste, ja pár minút za ním. Kecáme v teple, chlípeme polievku a on len tak medzi rečou spomenie NTSku, na ktorej bol v 25tom. Takže vtedy, keď som tam s Majklom a Ankou pobehoval a hecoval všetkých tých hrdinov. Z nejakého dôvodu sa za pár minút dostaneme k myšlienke, žeby sme to mohli skúsiť v 26tom a možno aj spolu. Nič sme si sľubovali, ale chrobák sa ešte viac vopchal do hlavy. A nechcel odtiaľ von.

Už niet cesty späť

Presne 16. februára sa spustila registrácia na NTS 26. Pár dní otáľam, lebo zimná príprava je síce super, ale hlavne o sile a dumem nad tým, či budem mať dosť času natrénovať tak, ako by som chcel. Mám za sebou turbulentné obdobie a končím v tretej robote za posledný rok. Psychike to neprospieva a v týchto mesiacoch sa cítim tak, žeby som namiesto práce “mozgom” radšej kdesi robil kávu alebo piekol kváskový chleba. V tom čase mi je okrem rodiny najväčšou oporou moja bežecká dvojička Vašek a trénerko Janko Jogošík.

Pozerám si tie parametre a začínam mať ozajstné bobky.

Parametre trasy NTS 2026

Dĺžka trasy: 99 km
Celkový stúpanie: 5640 m
Celkové klesanie: 5540 m

Kontrolné stanovištia

KS1: Šumiac, námestie – 4,9 km / 180 m / bez časového limitu
KS2: Kráľova hoľa (pri budove vysielača) – 10,4 km / 1220 m / do 9.00 hod.
KS3: Sedlo Priehyba – 26,1 km / 1 780 m / do 12.00 hod.
KS4: Útulňa Ramža – 40 km / bez časového limitu.
KS5: Sedlo za Lenivou – 44,7 km / 2 790 m / bez časového limitu
KS6: Čertovica – 46,6 km / 2 810 m / do 17.00 hod.
KS7: Chata M. R. Štefánika – 54. km / do 19.30 hod, v roku 2026 iba kontrola bez občerstvenia
KS8: Kamenná chata pod Chopkom – 60. km / 4 000 m / do 21.30 hod.
KS9: Útulňa pod Chabencom (Ďurková) – 71,1 km / 4 470 m / do 1.00 hod.
KS10: Hiadeľské sedlo, prístrešok – 89,3 km / 5 240 m / do 5.30 hod.
Cieľ: Donovaly – 98,5 km / 5 640 m / do 8.00 hod.

Dokonalá príprava ostala iba v snoch

Pár dní po mojej registrácii sa regol aj Philippe, s ktorým dotiahneme aj spoločné ubytko noc pred štartom, vo Vernári, teda asi 10 minút autom. Logistika pretekov je vcelku hardcore, lebo štart a cieľ sú na inom mieste, potrebuješ v podstate dve noci, aj keď my sme sa zhodli, že z Donovalov to už rovno po finiši odšoférujeme domov. Mňa teda vezme Majkl, ale Philippe pôjde do Bratislavy po XY hodinách behu sám! UF. Trošku sa mu to snažím vyhovoriť, ale vraví, že ak bude problém, zastane si a zdriemne. Úplne ma tým neupokojí, ale hold, ideme do toho.

V marci “fuknem” ALS Svit 50tku a po celkom fajn výkone a 25. mieste celkovo s rezervou hodnotím prípravu ako dokonalú. Philippe mi ale nadelí 20 minút a ja začínam vážne pochybovať nad tým, že s ním spolu bežať nechcem 🙂 Ale ešte je času dosť.

Čas beží, môj psychosomatický nepracuje vôbec dokonale, pridružia sa aj menšie zranenia, ktoré mi zabraňujú trénovať toľko, ako by som mal. Chystám sa na najväčšiu výzvu svojho bežeckého života, mám na konte len 2 “detské” stovky a zo 15 “päťdesiatok”. Spánok mám chatrný. Apríl a máj sú fuč. Moje štatistiky na Strave ukazujú 5-6 hodín behu týždenne. Pane jo, to nemôže stačiť 🙁

Na pohode mi nepridáva ani fakt, že počet registrovaných bežcov stále narastá a blíži sa k 180. A dobre viem, že cez Čertovicu prejde len 100 najrýchlejších, kvôli nariadeniam o nočnom pohybe v národnom parku. Vážne dumem nad tým, či to bol fakt dobrý nápad. Fuck me!

Vyťahujem tajné zbrane

Tréningy absolvujem poctivo, trénerko, priateľ a inšpirácia v jednom, čiže Janko, je spokojný a hecuje ma, že sme na dobrej ceste. Ale ja v duchu viem, že som nedal tomu toľko, koľko by to chcelo.

A v tom mi zavolá Cinky (vlastným menom Tomáš, ak by ste nevedeli) a ponúkne mi týždňové sústredko do Dolomitov za babku. Nehovorím nič. Bral som to ako znamenie a prijal toto pozvanie na týždňové pobehanie v tak úžasnom prostredí, hltajúc každý pohľad na pompézne komíny Tre Cime. 100 kilákov a 5K up v peknej nadmorskej výške je presne to, čo sa môže hodiť. Vďaka Cinkymu a Vladkovi sa cítim o čosi komfortnejšie a ešte viem, že mám pred sebou 10-dňový trip do Chamonix o dva týždne neskôr. Ako taký doťuk v slabej príprave. Na 50tku by bola super, na 100ku, ktorú pôjdem možno aj 20 a viac hodín? Stále málo! Pramálo.

Chamonix ma dostane od prvého pohľadu na majestátny Mont Blanc, najvyšší kopec v Európe. Nabeháme tu so skvelou partiou skoro 150km a zbierame výškové už len pohľadom na tie dych berúce štíty. Bezpochyby jedno najúžasnejších miest na svete a dokonalý tréning vo výške i v tropickom teple. Každý deň tridsiatky a skúška morálky, ako sa patrí. Ale cítim sa dobre, hoci dosť unavene. A tí krásni ľudia, nechce sa mi ísť domov.

3 ciele, ako vždy

Deň D sa blíži a ja si už tradične stanovujem 3 hlavné ciele. Ako pred každým ultra:

Cieľ č. 1 – prejsť cez Čertovicu (nakoniec je 176 prihlásených, z čoho bude ešte “odpad”, ale 160 sa na štart určite postaví. A tie mená naháňajú strach!)

Cieľ č. 2 – ak prejdem Čertovicu, ešte som nevyhral, ani zďaleka. Do cieľa ďaleko a veličín, ako sa to môže celé zrútiť v zlomku sekundy, je veľmi veľa. Takže ďalší cieľ je CIEĽ!

Cieľ č. 3 – finiš do 18 hodín. (ešte v zime som si pri chate s Philippeom dal 17, tak ako on, ale to som musel reálne prehodnotiť aktuálnemu stavu a už aj tých 18 bolo dosť odvážnych, veď ja nemám nabehané!)

Ciele mám dané a už len dúfať, že vyjde také počko, ako hlásia. Má byť príjemne, nie príliš veľa slnka, žiadne 30tky ako na MF100 pred dvoma týždňami, v takom prípade by som sa na štart ani nepostavil. Vyplo by mi mozog, aj telo. Ja a slnko, to je také spojenie ako Fico a slušnosť. Chápete, čistý oxymorón. (Ficovi voliči opustili blog, a nech!).

Dá sa mi z toho kakať

Deň pred pretekmi zisťujem, že mám nielen málo spánku, ale zase som menil prácu a navyše sa mi ozýva aj pravý členok a cítim tlak pod ľavým kolenom. Ale ja už viem, že to úraduje stres a nič mi nie je. Teda okrem toho, že idem s kožou na trh pripravený tak na 50%.

Majkl ma vyzdvihne podľa plánu v Žiline pred bytom, v Donovaloch nás už čaká dokonale pripravený kamoš z Francúzska. Cestou na registráciu v Telgárte nám opisuje ako, kedy a čo bude jesť, že si nesie vlastný ionťák, dáva zaručené tipy a triky, keď mi odíde žalúdok, lebo viem, že to sa veľmi pravdepodobne stane.

Aby toho nebolo málo, tak mi spomína, že má hladký maratón zabehnutý za 2:58, na čo si ja len vzdychnem a potichu sa presvedčím o tom, že s týmto chalanom to ja ťahať nejdem. Až na štarte sa dozvedám, že si ho chcel “vybaviť” na spoločný pobeh aj Marcel Hanečák a teda, vravím mu, že to máš blbé, asi na obe strany a choď si ty radšej podľa seba 🙂

Na registrácii vidím tie mená, ktoré sa niekedy nepozbierajú ani na 5 tich ultra pretekoch dokopy a ledva, ledva udržím bobek. V miestnej reštike berieme poslednú pizzu dňa (NTS je pre nich určite highlight roka) a valíme na ubytko. Rýchle vybalenie, príprava vecí na ráno, rozdelenie posteli, budík na 4:30 a dobrú noc. Nemôžem zaspať, samozrejme. Ale to už asi nikto.

Na Kráľovej holi – stojí strom, len ho nie je vidieť

Presúvame sa na štart. Prvý pocit je taký, že kto sú tí ľudia. Kámo, fakt tam asi 90% nepoznám a neviem, či je to dobré alebo zlé. (asi to bolo zlé). Hodím rýchly pokec s partičkou východniarov Jankom Virostkom, Tomym Verebom, ktorý mu robí support, s Marcelom, pár slov prehodím s Maťom Šišovským. Všetci mi potom naložia stovky hodín, podľa očakávania, ale ja som tu kvôli sebe a svojmu snu. Keď vidím Paťa Hroteka po zjavne zaujímavej noci, ktorá by tiež stála za blog, vravím si, bráško, ty dnes budeš rád, keď dôjdeš na Čertovicu 🙂 ale ako to už v jeho prípade býva, čo iných zabíja, jemu zjavne prospieva a s prehľadom končí aj on v TOP10!

Na poslednú chvíľu dobieha na štart Janko Jogošík a som za to rád, lebo to vyzeralo tiež tak všelijako s jeho štartom (detaily vypustíme). Štart je svižný, ale držím sa vzadu, kontrolujem tepy, kecáme s Philippeom a Jankom, do 7. kiláku sa pri nás drží aj Marcel H a ja dumem, že o čo sa mu jedná. Až keď vysvetlí, že nejde dupať, lebo sa pripravuje na nejakú stovku vo Švédsku, pochopím, že tých 7 kilákov je naša posledná spoločná púť. Potom prepne na vyšší výkon a na vrchol Kráľovej hole dorazí s veľkým náskokom. Philippe si ide našťastie svoje a odpútava sa od nás s Jankom, s ktorým na moje prekvapenie, bez akejkoľvek dohody, vytvárame dvojičku do ďalších hodín.

Kráľová hoľa na zahriatie je dobrý nápad, počko úžasné, hore hmla, vetrík. Dokonalosť. Výšľap mi chutil a verte či nie, toto je moja prvá Kráľovka v histórii. Čakal som nejakú hnusobu ala Stoh, ale som príjemne prekvapený aj sklonom, aj povrchom, aj výhľadmi, ktoré ponúka. Hore seflie a pusinky s Peťom Knížatom, absolútnou legendou v rámci dobrovoľníckeho tímu a bežíme ďalej.

Nie je tak zle, aby nebolo aj horšie

Už 15 km mi ukázalo, že toto nebude môj deň. Tepy ženiem na vrch Z2 a žeby sme sa nejako drali dopredu, to sa povedať nedá. Ťažšie nohy, málo spánku, prebytok adrenalínu a pocit, že všetci šprintujú, aby im neostal Čierny Peter na Čertovici. Rýchlo kuknem naše poradie, sme kdesi okolo 70 teho miesta, so far so good.

Na 20tom začínam cítiť, že sa mi robí otlak. Nevybral som dobre a doplácam na chybu, že mi päta kúsok lieta a v tom teréne, čo nás čaká, to bude už len horšie. Ale čo už, patrí to k ultra. Snažím sa jesť chleby s nutelou, nátierkou, gély nechať na neskôr, lebo môj žalúdok a cukor, to je také 50:50. Každé dve hoďky zhltnem soľnú tabletu, čo mi sedí a vďaka tomu už dlhé roky nekŕčujem.

Ubieha to, posúvame sa vpred a na Priehybe ide všetko podľa plánu. S Jankom obiehame Alex, ktorá po ňom prevezme taktovku (wait for it) a tá nám pomastí náladičku konštatovaním, že si čvirikáme, ako také vrabce. A veru aj hej. Užívame si krásny hrebienok a ide sa nám fakt dobre. Janko mi prebíja cestu svojimi belasými ponožkami s jednorožcom, ktoré vyfasoval v Chamonix a kecáme o všetkom možno. Tak, ako vieme len my dvaja, keď máme 10 minútový call trvajúci hodinu 🙂 Kiláky ubiehajú, otlak rastie a vrch Z2 si začína pýtať daň. Dávam prvý gél a idem smer Ramža, čiže na 40km.

Kde sa každý sakra náhli???

Týmto úsekom (na podrobné názvy trasy sa ma nepýtajte), ja nie som Peťka Navrátilová :P, ktorá toto ovláda dokonale, ideme už na zotrvačnosť. Napojíme sa na ďalších chalanov a vytvoríme vláčik snáď o 10 tich bežcov. Normálne, že pelotón. V partii sa ťahá lepšie, či ako? Dobiehame na K4, čo je Ramža a tam kukáme jak puky! Či puci? Ocitá sa tam naraz snáď 25 bežcov, každý, vrátane mňa chce ionťák (fajný mali, pomarančový), ale je tam len jedna bandaska.

Dlhšia zastávka, ako by som chcel, kus tuhnem, viete ako, po 40tke radšej už ani nezastavovať 🙂 ktosi tam zatrúsi, že na checkpointe tu je už 80 bežcov. Pozrieme na seba s Jankom, že fuuu, takže sa valí ďalej a nemáme nič isté. Prepneme na vyššie otáčky a ideme niekoľko kilákov asi aj v Z3, bežíme aj do kopca, kde by sme zrejme iba kráčali. Mám ťažšiu chvíľku a potrebujem minútu ticha. Po mojej minúte ju potrebuje Janko. Pýtam sa, čo mu je a on len: “hmm, cítim koleno,” a toto už prvýkrát povedal tak 15 kilákov dozadu. Fuck! Začínam mať o neho obavy, ale ešte bude bojovať a udržiava si dobrú náladu po celý čas.

Nasleduje mentálne najťažší úsek celých pretekov. Naklonený singláč, paprade, džungľa, vývraty. Veeeď tu sa nedá behať. A aj keď pobehneš 30 metrov, vzápätí sa preteky menia na Spartan Race. Kiláky nepribúdajú a začína ma pekne žuť. Prvýkrát sa nahlas posťažujem a uľaví sa mi. Zbiehame do Čertovice, a tam nás už čaká Jankova Aďka, robí nám velice sehr schon fotečku a zisťujeme, že máme zelenú pokračovať.

Nakoniec pustili ďalej 82 mužov a 18 žien. Sme medzi nimi a to nám robí dobre. Rovnako, ako zeleninová polievočka, obskakovanie dobrovoľníkov a našich kustódov. Nič na tom nezmení ani megafón organizátora Jura Tekela, ktorý ponúka tým, čo chcú skončiť, odvoz na Donovaly. Akože lákadlo dobré a mám pocit, že nejaké obete tam aj našiel.

Po chvíli zisťujem, že je tu ešte aj Philippe, ale ten po chvíľu odchádza ďalej. Ja si mením aj ponožky, aj tenisky, ešte že som ich mal v drop bagu. Užšia päta a síce menšie tlmenie, no celkovo lepší pocit. To ma čaká až do 65. km. Zdržíme sa tu dlhšie, ale veď vyhrať sme neprišli.

Free Hug? Im all IN!

Najedli sme sa asi až priveľa a preto volíme veľmi jemné tempo, kým začíname polez na ďalší spot – Chatu M.R. Štefánika. Mám deja vu z minulého roka, kedy som tu pobehoval, určite v lepšej nálade ako dnes. Ideme pomaly, ale predsa, no vychádza slnko a začína ma zase pekne prehrievať. Potím sa presne tak, ako kurtizána z krátkeho songu od Horkýže Slíže a viem, že tie pravé preteky začínajú až teraz.

Napriek pomalšiemu tempu dobiehame Alex a vravíme si, halooooo, to kedy si nás predbehla a chvíľu vytvárame trojzáprah, v ktorom je nám dobre. Kecáme, frfleme, o všetkom možno, na všetko možné.

Stretáme aj dvojicu zaľúbencov v objatí a ja sa pýtam, či sa môžem pridať aj taký upachtený a oni, jasnéé. Dáme stískaníčko a Janko si myslí, že som ich naozaj poznal. Ibaže by nie. No ale chápete, free hug tesne pred kolapsom, dáva energiu do ďalších km :). Skúste to.

Koniec krásneho záprahu 🙁

Prudké stojky sa menia aj na technické zbehy a v tom to príde. Asi na 52. km Janko múdro a správne ukončuje svoju NTSku. Koleno ho už nepustí. Kým mi odovzdá GPS tracker, pred zbehom (alebo skôr dokráčaním) do najbližšej doliny, obiehajú ma traja bežci a všetkým to hore chutí lepšie, než mne. Tie nebehateľné kopce mi nesedia, a to nielen dnes. Treba na tom makať!

Lúčim sa s Jankom, ďakujem mu za krásny čas, ktorý sme mali a dávam zo seba všetko, aby som sa dotiahol na kvarteto predo mnou. Keď sa terén vyrovná a ja zistím, že ešte stále viem roviny bežať celkom slušne, doťahujem sa na chalanov a s Alex sa im vzďalujeme. V tom stretnem Aničku B, ktorá sa vynorí spoza nejakého bŕdku a jej zvučný hlas počujem na sto metrov. Asi jej to slnko tiež neurobilo dobre, lebo mi tam tára, že ešte zaberiem a vyhrám, kým ja tam frflem na ňu (update: netušiac, čo sa jej prihodí s Fínskom), že mala kašľať na severanov a mohla makať so mnou. Prišla znova pofandiť aj s partiou a toto veľmi dobre padne každému na trati. VŽDY!

Na Štefáničke je ako všade inde milá atmoška, skúšam chleba s masťou, po ktorej sa mi grgá ešte dve hodiny a viem, že moja stravovacia taktika začína mať vážne trhliny. Idem na pocit, nemám nič premyslené, ale kyslé uhorky celkom zachraňujú situáciu. Pri pomyslení na cukor ma však naťahuje a to ma ešte čaká poriadna brigáda!

Tak to nebo naozaj existuje aj na zemi?!

S Alex sa škrabeme ďalej a prichádzajú na rad tie zradné skalné platne. Už sa mi do kopca nechce bežať ani náhodou a som rád, keď môžem s niekým ísť, lebo by som sa načisto opustil. Zisťujem, že aj pre ňu je to prvá NTS a zrejme najťažší beh ever. Fascinuje ma jej pozitívne naladenie napriek tomu, že únava proste už hrá značnú rolu a máme čo robiť, aby sme vôbec predbiehali aj čerstvých turistov.

Keď už myseľ pokúšali opúšťačky, prišla nečakaná, o to vítanejšia vzpruha. Dobrovoľníci na Kamennej chate nás zhora videli a začali zvoniť, krútiť rapkáčom a ziapať, ako keby sme súperili o bedňu. Pane jo! To chceš proste zažiť. Schodíkmi sme sa vydriapali hore a tam už v ponuke sladké, slané a hlavne – vývar!

Davaj het, vypýtal som si jeden a ľudia tam boli pre mňa znovuzrodením. Normálne som tam chcel ostať, na veky vekov! Tá energia a láskavosť, čo nám tá banda dala, len ťažko to opísať slovami. A ešte aj hudbu hrali na želanie, ale páčil sa mi ich výber. “S úsmevom”, “Dnes mám rande so svojím mestom”. Samé pozitívne veci, presne tak som sa cítil, haha 🙂

Ja konečne bežím!

Po chatu Ďurková (K7) na 72. km je to od Kamienky 12 km a túto pasáž poznám, lebo sme ju s Jogošíkmi pobehali v rámci nášho kempu pár rokov dozadu. A povzbudený tou energiou sa lúčim s Alex, ktorá si ešte vychutnáva spoločnosť a načapované pivko. Platne končia, terén jemne zvlnený, slnko zašlo za mraky, začalo fúkať a to ochladenie mi robí dobre. Dokonca sa dostávam pred nejakých bežcov, rozdávam soľné tablety a zrazu si tú NTSku fakt užívam.

O to viac, že na hrebeni predo mnou počujem zvonce. A v tom nejaký týpek ziape moje meno a vyskakuje do vzduchu dva metre. Keď zaostrím a zisťujem, že je to Majo Priadka, ktorý to tu samozrejme v minulosti vyhral, odpadávam dojatím.

Takého uleteného som ho veru ešte nezažil, akoby pogoval na nejakom punkovom koncerte. Spolu s jeho Mariankou ma povzbudia tak, že na Ďurkovú doletím s najlepším pocitom počas celého dňa. Na hrebeni ich počujem zvoniť a fandiť ešte dlhé minúty. Toto sú tie momenty, pre ktoré to robím(e). Toto je ten pravý runners high!

Sunset môjho života

Na Ďurkovej sa dlho nezdržím, uhorky a nealko pivo na žalúdok musia byť, risknem gél a valím ďalej. Asi to začne byť mental, lebo posledná občerstvovačka na Hiadeľskom sedle je vzdialená až 18 kilákov. Terén je ale dobrý, žiadne korene a šutre, ktorých sme si dnes užili neúrekom a ja môžem ísť zotrvačnosťou ďalej. Praská mi otlak, hodinu to štípe jak fras a musím bežať cez špičky. Do kopca ma už limitujú bedrá, ale idem a stále sa posúvam vpred. Teraz by sa mi zišla hudba. Aspoň na hodinku, dve. Taký dobrý Muse, Red Hot alebo Para. Tak si to aspoň v duchu pospevujem a hajde ďalej.

Po celý čas od Ďurkovej ma 100-200 metrov za mnou tieňuje jeden bežec, ktorému utekám v zbehoch a on ma doťahuje smerom hore. Šokujúco 🙂 Blížiac sa na Prašivú zažívam dokonalý západ slnka, tie farby a intenzita sú jednoducho úžasné. O žltej, cez oranžovú, až po krvavý pomaranč. Som vďačný za tento okamih. To slnko snáď nechce zapadnúť za horizont a to je také super! Viem, že s čelovkou to bude už “len” posledných 12 kilákov a ja tu NTSku dám. Tesne pred zotmením ma ale chytia démoni a ja si musím dať mentálny koučing.

Opakujem si 3 dôvody, prečo to musím dokončiť. Po prvé – mám pred sebou ešte dva ciele (dobeh a 18 hodín, čo stále bolo aspoň teoreticky v hre, hoci som netušil, čo sa bude diať po tme…), po druhé – chcel som to dokončiť kvôli Jankovi, ktorého zradilo koleno a tretí dôvod zahalíme rúškom tajomstva, čo poviete 🙂

Najhnusnejší zbeh ever a nešťastný Vyprošťovák

Na poslednom kopčeku pred zbehom do Hiadeľského ma dobieha môj tieň – Miško. A dobre tak, mám spojku, ktorej síce dole kopcom zase raz trochu ujdem, ale na občerstvovačke sa znovu stretneme, ako inak. Zbeh má len 2 kiláky, ale aj tak stihnem počas piatich minút trikrát nakopnúť veľký šuter tým istým palcom na pravej nohe. Permanentná čierna, do konca života. Asi to tak bude 🙂

Dobieham na poslednú občerstvu a mením sa na Grumpy cat. Chce sa mi spať (zisťujem, že som nemal žiadny kofeín a to asi nebolo úplne dobréé). Žalúdok je mŕtvy a tak mi Jarka Lempochnerová a Majka Kubová, absolútne bohyne energie, naordinujú šťavu z kyslých uhoriek, nealko pivo a vyprošťovák.

Tým posledným si nie som istý, ale tak zúfalý človek – zúfalé činy. Majka mi pekne vyčistí žalúdok aj fiktívne a poriadne vyfacká rečami, nech nie som padavka a že čo som taký apatický (Bohes, asi preto, že chcem umrieť???, nevieš to pochopiť?), Jarka skôr tak jemnejšie, ale dokopy to zaberá parádne.

Určite lepšie, ako vyprošťovák, ktorý vyhodím o minútu neskôr impozantným oblúkom do miestneho porastu.

Kozí vrch – utrpenie, ktoré (ne)chceš zažiť

A keď to už nemôže byť horšie, čoby nebolo? Hneď, ale že hneď po K10 nasleduje Kozí vrch. Všetci ma strašili, ale vravím si, nejaké Sidorovo alebo Hoblík už mám za sebou. Ale toto bol očistec!

Sklon hneď 35%, 100, a 200, 300 metrov. Pýtam sa svetla za sebou, či to bude ešte dlho. Je to Miško a vraví, “to už len chvíľu a bude to lepšie.” O 5 minút sa ho pýtam, či si je istý? A on, že vlani to tu také nebolo. Takže nikdy never Miškovi Prusákovi na 90. kiláku NTSky. NIKDY!

Tých 400 výškových na posledných 9 km ale niekde muselo byť a majorita bola na tomto, ehm, ale by som nadával, ko… vrchu! Ale dali sme ho, Miško mi zase málinko odbehol v kopci, ja ho dobieham. Na Hiadeľskom mi baby vravia, že Jogošíci ma už čakajú v cieli. To mi dalo ďalšiu silu, lebo som myslel, že sa pobalia a pôjdu domov.

Dostávame sa z lesa, už len 2 kiláky po asfalte. Už to asi dáme, ak si nezlomíme nohu. A vlastne aj s tou by som sa doplazil, lebo toto UŽ NIKDY NECHCEM ABSOLVOVAŤ! Tak som si povedal a v podstate je to pravda, len s dovetkom, že keď na to nebudem dostatočne pripravený. Lebo poviem jak je – dokonale som teda nebol.

This is the end, my friend

Z myšlienok ma prebudí pohľad na Corosy – už len 350 metrov, mostík, posledné 3 metre výškových z celkových 5600. Donovaly. Parkovisko. Oblúk. Svetlá.

Na konci parkoviska banda dvadsiatich ľudí kričiacich Putaaaaain. Miško utrúsi niečo ako, “ty si influencer, či čo?” a ja sa konečne usmejem a uvedomím, že toto je ten koniec, o akom som ani nesníval.

Stískam sa s Majklom, Jogošíkmi, Marcelkou, Jeromeom, Philippeom, ktorý to dal pod 17 hodín a splnil si cieľ, dobrovoľníkmi, fotografom, dávam ťukes Miškovi a pozerám na hodiny. 17 hodín a 47 minút. 59. miesto. Je to tam. Tretí cieľ splnený, môžem umrieť. Vešajú mi na krk najvzácnejšiu medailu do mojej zbierky, som na pokraji vyčerpania, ale šťastný za to, že som to došiel živý a zdravý. A zároveň tak strašne mŕtvy!

Myslím na Vaška, na baby doma, ďakujem Jankovi, za všetko čo pre mňa spravil, fyziošovi Maťovi, že sa moje telo nerozpadlo a každému jednému dobrovoľníkovi a spolubežcom, s ktorými som to dnes viac či menej ťahal. A najviac snáď efektu motýlích krídel, bez ktorých by som tu nikdy nestál a nerobil to, čo tak milujem, s ľuďmi, ktorí sú na tej istej vlne ako ja.

Chlípnem si trochu fazuľovej polievky a skôr než nasadneme do auta a vydáme sa smer Žilina, vidím v cieli Alex a teším sa s ňou, že to aj ona dobojovala do zdarného a krásneho konca.

Počas cesty striedam mikrospánky s hodnotením dňa (našťastie som nešoféroval ja, lebo tento blog by nikdy nevznikol, diky Majkl!) a uvažujem nad tým, že mojim stovkám odzvonilo.

Nikdy nehovor nikdy, ale aktuálne nie je čas toľko trénovať a asi ani chuť. Takže ak má byť nejaká stovka tou poslednou, nech je to táto…lebo to bolo ťažké, ale tak NESKUTOČNE KRÁSNE!

Vďaka za fotky: Michal Kostka