Zbiehali sme s Vaškom z Polomu, ešte bol sneh, keď v tom oproti nám vybehol spoza zákruty bežec. Bežec s dvoma psíkmi čiernej farby. Mohlo to byť tri roky dozadu. Potom si našiel našu aktivitu a dal nám kudos na Strave a my sme si povedali, že ten chlapík vyzerá byť fajn. Vtedy sme ale netušili nič o jeho minulosti a ani o tom, čo nám ukáže o pár rokov neskôr.
Peťo Ondráš zvládol ako jeden zo šiestich Slovákov tohtoročné vydanie Looping Monster, ktoré v priebehu jedného mesiaca kombinuje tri exrémne náročné ultra výzvy – Plamienok, backyard a Everesting.
Okrem toho je to chlapík, ktorý vždy poradí, pomôže a pikoška k tomu, ako jedni z mála vlastníme kompletnú zbierku diel krimi autora Michaela Connellyho. Na to sme prišli, keď ma (Jožka) viezol domov z Javorníckej 50-tky. To sú veci, čo?
V tomto rozhovore nazrie aj do svojich bežeckých začiatkov, podrobne popíše svoj tréning, spomenie ľudí, ktorí mu pomohli v tom, čo dosiahol. Poradí vám, ako sa pripraviť na dlhočizné behy, prezradí akú hudbu počúva, o čom sníva a dokonca aj to, že pre bežcov chystá bežeckú appku!
Tento rozhovor je naozaj dlhý a iný, ako ostatné. Napriek tomu ale veríme, že dôjdete do konca (ale pokojne si z toho spravte seriál), lebo je tam veľmi veľa detailov, ktoré si elitní bežci nechajú len pre seba, prípadne ich nedokážu opísať tak dobre ako Peťo. Z nášho pohľadu bezpochyby jeden z najväčších ultra objavov tohto roka.
BTT: Ahoj Peťo, ako sa cíti novopečené a jediné „žilinské“ monštrum? Všetko funguje ako má?
Cítim sa výborne, uvoľnene a spokojne po splnenom cieli. Na poslednom podujatí som si privodil „bežecké koleno“ na ľavej nohe. Robím na to nejaké naťahovacie cviky a čo najviac kráčam. Keď sa noha rozchodí, tak následne všetko funguje ako má. Bol som už aj behať (jeden výklusovo a jeden plne bežecky) a aj futbal som už bol hrať, tak to nebude nič vážne.
BTT: Kedy si sa rozhodol, že pôjdeš do tejto šialenosti, ktorú vyrobil Miloš Pintrava a Peťo Juričko (tak je)?
Peťo: Áno tak je, oni dvaja sú autori. Keď som o tom prvýkrát čítal, tak som si pomyslel, že je to nezmyselné, že sa to nedá zvládnuť a približne o týždeň už som dával na Facebooku na udalosť, že sa zúčastním :-D. Už neviem presne kedy to bolo, ale niekedy koncom roka 2021. Bol to náhly popud, vyskočila mi opätovne notifikácia a bez ďalšieho, hlbšieho premýšľania, som išiel do toho.
BTT: Ktorá z troch výziev bola pre teba najťažšia a prečo. Po ktorej si sa cítil najmenej rozbitý (ak je to možné formulovať takto 😊)?
Peťo: Všetky tieto tri výzvy sú v prvom rade o hlave, tesne nasledované fyzickými možnosťami (tie však máme všetci také, že nejako by sme to dali, väčšina ľudí to vzdá len v hlave skôr, ako by zlyhalo telo). Z tohto pohľadu je jednoznačne najťažší Big Bear’s Backyard ultra. Je to beh potenciálne bez konca, veľmi zle sa preň formulujú ciele a tak sa hlava ťažšie koncentruje na niečo dosiahnuteľné. Oproti tomu zas fyzicky najnáročnejší bol Everesting, aj kvôli výškovým metrom a aj kvôli tomu, že bol len necelý týždeň po backyard. No Everesting mal presný cieľ, tak sa dalo ľahšie zamerať na jeho dosiahnutie.
Najmenej rozbitý som bol po Ultralanovke pre Plamienok, ale asi len preto, že som ju nezabehol dobre. Prepálil som začiatok a keď som si odskočil na raňajky a pivo, tak som mal problém sa už postaviť. To bolo ešte len po 9 z 24 hod. (zatiaľ natočených 21 kôl) a potreboval som ešte aspoň 4 kolá na splnenie podmienok Looping Monster).
Horko ťažko som doplnil 4 kolá a odstúpil som. Spätne to hodnotím ako zlyhanie v hlave, pretože už na druhý deň ráno som bol úplne v poriadku, čiže určite som mohol pokračovať a v takom prípade by som nemohol ani Ultralanovku pre Plamienok hodnotiť ako „ľahkú“.
Klobúk dole pred víťazmi Palom Porubčanom (celkovo) a Soňou Kopčokovou (ženy), oni to neodflákli a žiaľ, na rozdiel odo mňa, nakoniec nemajú Looping Monster kvôli zraneniam. U mňa, v porovnaní s nimi, to vypustenie vyzerá ako taktika skúseného borca, v skutočnosti to bolo len neopodstatnené vzdanie sa v momente, keď som mal splnený limit pre Looping Monster (25 kôl).
A ľúto je mi to nielen po športovej stránke, ale kvôli tomu, že za každé kolo som mohol prostredníctvom prenajímateľov mojich nôh prispieť viac na Plamienok :-/
BTT: Mal si nejakú vyslovene brutálnu krízu, kedy si si povedal, že končíš a nestojí ti to zato?
Peťo: Nie, takýto druh krízy som ešte nikdy nemal a to ani na bežných pretekoch, kde som mal kvôli dažďu a málo skúsenostiam zranenia „z hlúposti“ (retiazka na krku, málo vazelíny, neprelepené bradavky, zlé spodné prádlo (vtedy som ešte nepoznal T8) a pod. – Miloš, pošli mu nejaký matroš, keď ti tak pekne robí reklamu, dobre?, pozn. BTT).
Snažím sa vždy splniť aspoň jeden z cieľov (dávam si 3). Toto mi bráni sa ľutovať a odstupovať, ak ešte nemám splnený aspoň najzákladnejší cieľ.
Na Ultralanovke pre Plamienok som to nakoniec vzdal po splnení minimalistického cieľa, ale v žiadnom prípade neprichádzalo do úvahy vzdať to skôr. Podobne to bolo na backyard, kedy som približne po 12-13 hodinách začal cítiť achilovku na ľavej nohe, ale minimalistický cieľ bol 24 hodín, tak som išiel ďalej aspoň po tento cieľ. Skôr až po skončení backyard-u som mal pochybnosti, či to bolo správne rozhodnutie, ak sa nebudem môcť kvôli zraneniu aj tak zúčastniť tretej výzvy. No vo štvrtok (deň pred Everestingom) som mal achilovku v poriadku.
BTT: A čo v noci? Väčšina normálnych nudných ľudí vtedy zvykne napríklad spať…
Peťo: Všeobecne mávam v noci spánkovú krízu, kedy mi vypadáva pozornosť aj počas behu. Toto riešim zrýchlením na pár minút, čím zvýšim tep a celkovo sa preberiem. Pomáha aj rozhovor s inými bežcami alebo počúvanie podcastov (hudba môže byť v noci pre mňa uspávajúca).
Na Everestingu bol problém v tom, že extra zrýchlenie do toho kopca sa nedalo aplikovať, resp. nie s dostatočne zvýšeným tepom, tak tam som sa v noci asi najviac vytrápil, ale po východe slnka som bol ihneď v poriadku. Všeobecne počas Looping Monster som mal len nočné rečnícke otázky, či by mi nebolo lepšie v posteli, ale tak nad tým som sa hneď len pousmial v duchu a išiel som ďalej.
BTT: Kde si hľadal motiváciu, aby si bojoval ďalej? Čo bolo základom tvojej regenerácie?
Peťo: Motiváciu som nemusel hľadať, motiváciou bolo dokázať samému sebe, že sa tá, na prvý pohľad nesplniteľná, výzva dá zvládnuť.
Regenerácia je veľa kráčania, najmä prechádzky s Amy a Labkou (moje psíky – fakt sú veľmi rozkošné a rovnako vytrvalé ako ich pán, pozn. BTT). Oni sú zároveň aj pripomienkovač, že máme ísť na ďalšiu prechádzku.
Ďalej otužovacie plávanie – tu sa spája plávanie ako uvoľňujúci pohyb pre bežcov a chlad ako čiastočný liečiteľ zápalov a utlmovač bolestí.
BTT: Po backyarde si mal škaredo opuchnutú achilovku. Nebál si sa pokračovať na Everestingu?
Peťo: Obával som sa. Nešetril som Strong Power krémom, octanovou masťou a sestra mi požičala aj akupunktúrne elektrické pero, ktorým som pôsobil na 3 body súvisiace s achilovkou. V utorok a v stredu po backyard to síce ešte nebolo fit, ale bolo to v stave v ktorom som bol odhodlaný začať Everesting a v priebehu vyhodnotiť či pokračovať alebo nie. Vo štvrtok večer už bolo všetko v poriadku a v piatok večer som mohol odštartovať Everesting bez obáv.
BTT: Čo dobré si počúval počas nočného škrečkovania na lanovke, vodnom diele a Vápennej?
Peťo: Na Ultralanovke pre Plamienok a Big Bear’s Backyard ultra to bol môj playlist na Deezeri, ktorý používam aj v tréningových behoch (ak behám sám, čo sa v posledných 2 rokoch deje len výnimočne). Je to playlist, ktorý by sa nikomu nepáčil 😊, prevláda tam výber starších a a často romantických, pomalých, pesničiek.
Samotný Deezer mi raz, pri ročnom vyhodnotení, podľa mojej hudby odporučil behať na tepoch okolo 130, ale nedodržiavam to, t.j. hudba mi neurčuje beh. A niekedy si v hudbe, vytrhnutím z kontextu celého textu, nájdem krátke vety vhodné aj pre beh. Napríklad v Zelená je tráva je „Celé srdce len doňho daj, ešte bojuj a nič nevzdávaj“.
Na Everestingu som si vypočul všetky podcasty zo zásobníka. Okrem spravodajských a ekonomických to boli najmä odložené epizódy bežeckých podcastov Lajf, Makej vole, Kolegovia bežci, Štartovacia čiara a potom voľnočasové ako Lužifčák (akurát mali ako hosťku automobilovú pretekárku, veľmi zaujímavá časť).
BTT: Aké botasky ti pomohli zvládnuť tieto neskutočne náročné podujatia?
Peťo: Obľúbil som si značku Hoka OneOne. Najviac obľubujem model Speedgoat 4, no teraz som použil Challenger 6 ATR a na nočný okruh na backyard som šiel v Clifton 7. Práve tieto cliftony mi privodili problém s achilovkou, no muselo to byť v nejakej ďalšej kombinácii, pretože rovnako som to použil už v októbri 2021 na prvom backyarde, nočný okruh vtedy trval o 2 hodiny dlhšie a napriek tomu som vtedy žiadny problém nemal.
Asi sa spojila kombinácia ponožiek, legín a vyššej päty na tých cliftonoch (opäť som sa niečo nové poučil pre budúcnosť).
Pri Hokách sú také predsudky, že sú príliš vysoké, ale jedna vec je vizuál vonkajší a druhá vec je skutočnosť zvnútra, nie sú v princípe iné oproti iným značkám (Adamko sa poteší, keď si toto prečíta, pozn. BTT).
Ja som prvé kúpil náhodou a z donútenia (mal som 4 dni do maratónu, rozpadli sa mi predchádzajúce LaSportivy a potreboval som niečo, čo bolo skladom v Žiline). Prvé kroky v nich boli akoby som bol na vlnách na mori, no niečo strašné. Ale po prvom zbehu v lese (druhý deň) som si ich zamiloval.
Na jednej strane je cítiť po čom bežím, ale na druhej strane to nie je bolestivé a teda ani obmedzujúce. Skvelé sú aj na snehu, ale priznávam, že problém mávajú na blate (poznáme riešenie, volá sa Mudclaw G260 aka reklamná vsuvka 😊, pozn. BTT)
BTT: Ako si sa pripravoval na Monster loop okrem behu? Predpokladáme, že čistý beh by na takú šialenosť nestačil.
Peťo: Hlavná časť mojej všeobecnej prípravy je chôdza (najmä prechádzky s Amy a Labkou). A aj „chôdza“ na akékoľvek spôsoby, kľudne aj športy na nohách (futbal) alebo aj bežné tréningové behy.
Hneď za tým v tesnom závese sú cvičenia v Tu a Teraz a Moveu (dokopy 3x týždenne). Sú to intenzívne cvičenia celého tela počas 60 minút, väčšinou vlastnou váhou, sem tam s pomôckami ako kettlebell, hrazda, olympijská tyč, kotúče, lavička, expandery, minibandy, jednonožné mŕtve ťahy, jednonožné drepy atď.). Aby som presvedčil skeptikov – na rovnaké miesta chodil alebo aj stále chodí aj Andrej Paulen, myslím, že on je ešte lepší dôkaz ako ja, že to funguje.
Ako regeneráciu a zároveň veľmi silný tréning hlavy, robím už cez štyri sezóny otužovacie plávanie. Táto sezóna bola prvá bez rukavíc a topánok (s výnimkou plávania vo Váhu, keď zamrzlo Vodné dielo). Vstup do vody nie je jednoduchý (najmä v prvej sezóne), snažiť sa udržať kľudný dych a vydržať tie prvé sekundy kým odtečie krv z povrchu tela nižšie sú tak náročné, že kto toto pravidelne zvládne, omnoho ľahšie potom absolvuje aj dlhé behy.
BTT: Robíš si rôzne výpočty, prepočty, tabuľky na pace, (kalórie?), mal si niečo pripravené aj na Monstera?
Peťo: Expost po aktivite si rád pozriem detailné čísla v SmashRun, Runalyze a v Quantified-self. Ale vopred plán si na preteky typu točenia sa na jednej trati nepripravujem. Nanajvýš si overím maximálny priemerný pace v Omni Calculator pre splnenie nejakého limitu (napr. max. pace pre jedno kolo pre backyard).
Na klasické preteky si robím rozpis (vzdialenosť, stúpanie, klesanie, odhadovaný čas vrátane občerstvovačky) na jednotlivé časti pretekov. A keďže je to časovo náročný proces, robím si k tomu aplikáciu, ktorú veľmi rád v budúcnosti (cca. o rok) rozšírim ako mobilnú aplikáciu aj ostatným bežcom.
Tento spôsob prípravy na štandardné ultra behy som odkukal od Lenky Sentkerestiovej a veľmi jej za to ďakujem. Rozdelenie dlhej trate na menšie úseky sa následne omnoho ľahšie strávi v hlave ako predstava jednej veľmi dlhej trasy.
BTT: Čo si počas týchto brutálnych výziev jedol a pil? Plánoval si to tabuľkovo, ako ťa poznáme?
Peťo: S jedlom nemám problém, zjem všetko čo sa mihne okolo mňa. Najradšej mám klasickú tuhú stravu – napr. chlieb s masťou a cibuľou, chlieb s nutelou, pizzu, koláče. Paradoxom je, že v bežnom živote sú to všetko jedlá, ktoré výrazne obmedzujem alebo sa im úplne vyhýbam. No pri veľkej záťaži chutia inak, lepšie 😊 Nemám problém prijať ani gély alebo obdobnú stravu, ale je to skôr ak chcem prijať rýchlu energiu (pri zaspávaní alebo pred prudkým kopcom).
Na Everestingu som vyskúšal úžasné palacinky od Silvie Slezákovej z podporného tímu od Pala a Sone a tieto palacinky boli úžasné, pri aktivitách by som ich jedol aj stále. Dodatočne som sa dozvedel, že na Ultralanovke ich Silvia urobila aj na občerstvovačku, ale asi to už bolo v čase keď som odstúpil, tak tam som o ne prišiel (zaslúžene).
Na backyarde som bol s vami v stane a to pre mňa znamenalo experimentovanie s pochutinami, ktoré ste mali k dispozícii (ľudia môžu poznať z vašich instastoriek). A môžem potvrdiť, že opäť mi všetko sadlo a pomohlo, viem si predstaviť v budúcnosti zásobovanie týmito dobrotami.
K „jedlu“ ešte jeden tip – magnézium a soľ. Tieto dve zložky je potrebné priebežne dopĺňať (viac v lete, ale platí to po celý rok). Mám ustálené, že na pretekoch si dávam jednu „šumienku“ Magne B6 Forte (netreba rozmiešavať, stačí nasypať do úst a zapiť) každé 2 hodiny a k tomu pribalím jednu soľnú tabletu (bez chuti, bez zápachu, ľahko prejde dole krkom). V horúcom lete skracujem interval na 1 hod. Dávam si to automaticky, aj keby som bol práve na sínusoide pocitov na vrchole.
V tréningu (beh aj tie cvičenia vyššie) som zásadne nalačno, aby som telo prispôsobil čo najviac na tukový metabolizmus a ani nič nedopĺňam priebežne (ani tú soľ). V pretekoch potom beriem energiu z vlastného tuku v kombinácii s bežným jedlom z občerstvovačiek a výnimočne s pridaním rýchlej energie z gélov. Ak by to nalačno chcel niekto vyskúšať, tak len doplním, že predtým vypijem pol litra čaju a espresso lungo – až potom vyrážam (a v tréningu vyrážam aj bez vody, tiež s cieľom naučiť telo lepšie využiť ten pollitrový čaj).
BTT: My však vieme, že ešte pred pár rokmi si mal k podobnému počinu veľmi ďaleko?
Peťo: Toto je taký klasický príbeh v oblasti behania, aspoň u väčšiny chlapov. Prešiel som z nepohybujúceho sa tučniaka na súčasného fanatika chôdze a behu. V septembri 2016 som vážil 97,4 kg a mal necelých 26% tuku (už asi obezita).
Na konci trojmesačného programu som mal mínus 15 kg na celkovej váhe (z tuku išlo viac, ale začal sa aj poriadny rozvoj svalov). Odvtedy cvičím 3x týždenne a som veľmi spokojný. Po pol roku som zhodil asi 25 kg.
Aktuálne som zastabilizovaný na váhe tých 75 kg, mierny nárast späť bol najmä svalový a nie tukový. Samozrejme, nestačilo by to zmeniť len cvičením, musel som to spojiť ruka v ruke so stravou, ale s tou mi tiež pomohli oni, aby som nešiel do niečoho, čo by mi spôsobovalo odpor.
Našli sme kompromisy, aby to aj plnilo účel a zároveň, aby som to jedol s radosťou. Podieľalo sa na tom viacero trénerov/fyzioterapeutov, no musím menovite spomenúť Martina Janiša, Paťa Remiša a Martina Juríka – títo traja boli hlavní hýbatelia mojich zmien.
BTT: Prezradíš nám, čo ťa viedlo skoncovať so starým telom a začať športovať? Kedy nastal ten povestný budíček?
Peťo: Prvotný impulz bol zdravotného charakteru. Vtedy som objavil vyššie menovaných a život sa otočil o 180 stupňov. Nikdy som sa necítil fyzicky aj psychicky lepšie ako v súčasnosti.
A k behu som sa dostal tiež cez nich, ale už len nepriamo. V lete bývali tréningy na Vodnom diele a rozcvička bola tvorená výklusom 500m + 500m späť. Tam som zistil, že dokážem „zabehnúť“ 1 km a žijem. Keď sa k tomu pridal prvý krokomer a plnenie série splnených cieľov v počte krokov, tak som si zauvažoval, že keď sa skrátia v zime dni, mohol by som kroky denne získavať výklusom (vtedy som ešte rozlišoval medzi tmou a svetlom 😊).
Potom prišiel prvý kilometer, Na ďalší deň, som skúsil ísť ďalej, po 3,5 km ma chytila panika v hlave, že sa musím otočiť (ďalších 3,5 km späť), pretože po takto „dlhom“ behu tu môžem skolabovať a nejako sa predsa musím vrátiť späť k autu. Takto som to ťahal s občasným behaním do 10 km až do decembra.
A na vianočnom večierku v Tu a Teraz ma Matúš „Inžinier“ Kuchyňa presvedčil, že mi ukáže „o čom je život“ a naučí ma behať v prírode a od 27.12.2017 som už trailový bežec.
Z tohto obdobia poznám aj najlepšieho bežeckého parťáka Eda Waczlava. Má za sebou podobný a možno aj komplikovanejší príbeh ako ja na ceste od ničnerobenia až po každodenné športovanie.
BTT: Aké máš plány na najbližšie mesiace? Snívaš o splnení nejakej ďalšej výzvy, máš pred sebou nejaké preteky?
Peťo: V máji sa veľmi teším na bežecký kemp, ktorý organizujete vy s Jogošíkmi. Najbližšie preteky mám až koncom júna Strečniansku Mašľu, týždeň na to Malofatranskú stovku a vyvrcholenie bude Big Bear’s ultra (bez „backyard“ v názve) koncom júla ako stovka okolo Žiliny – viackrát som tu spomínal prechádzky so psíkmi, na nich mám stále ako na dlani celý okruh okolo Žiliny.
V marci 2021 som si vytvoril a zabehol vlastný okruh, ale v porovnaní s týmto BBU to bola len taká rozcvička. Amy a Labka neplánovane vtedy vyskúšali tiež svoje prvé ultra a potiahli to so mnou na 46 zo 67 km. Koncom augusta som myslím prihlásený aj na Zázrifské pobehañä a uvažujem ešte o Javorníckej stovke.
No a ak mi náhodou príde pozvánka na október na špecifický backyard v súboji krajín, tak určite by som aj tam rád prišiel (jasné, že ideš, čo by si robil, pozn. BTT). Láka ma ešte Rusínska stovka, ktorá je v krásnom prostredí z ktorého pochádza moja mama, ale tam pôjdem zrejme až o rok.
A mám samozrejme aj jeden sen, ale neviem či ho niekedy aj zrealizujem kvôli potenciálnej časovej náročnosti a to je UTMB.
BTT: Čo by si ty poradil bežcom, ktorých už začína nudiť 50 kilometrový beh? Máš nejaké rady, ktoré by im pomohli na ceste do Ultra++?
Peťo: Bežcom z 50-tok sa ľahko radí. Nič zvláštne, jednoducho choďte na stovku a len absolvujte prvú polovicu pomalšie.
Ale vo všeobecnosti doporučujem aspoň raz mesačne dlhý beh (nemusí sa týkať kilometrov, ale aspoň stráveného času) alebo veľa chodenia. Okrem toho samozrejme odporúčam cvičenie – silné brucho dokáže podsadením panvy poriadne pomôcť nohám a odľahčiť tak stehná.
Som fanúšikom športovania v každom počasí a v každej nálade (aj mne sa niekedy nechce, ale idem, už je z toho zvyk) a ideálne aj v rôznych fázach dňa, vrátane noci s čelovkou..
Dokončiť stovku a viac sa dá aj so slabšou fyzickou prípravou. Najdôležitejšia časť pri dlhých vzdialenostiach je hlava. Za ten dlhý čas na trati prejde nálada všetky časti sínusoidy, niekedy aj viackrát. Chvíľu je eufória a o chvíľu poklesnutá nálada. K tomu sa pripojí aj fyzická bolesť ako nátlak na hlavu za účelom ukončenia. Kto vydrží, tak veľmi pravdepodobne tú bolesť prekoná a zažije na trati ešte aj úseky bez akejkoľvek bolesti.
Na hlavu priamy recept nemám, ale vrátim sa k tomu cvičeniu. Snažím sa pri cvičení nikdy nevzdávať, ak je to čo i len trochu fyzicky možné, tak chcem vydržať. A samozrejme otužovanie – kto prekoná sám seba a vstúpi do ľadovej vody, ten má na 50% vyhraté aj pre ultra vzdialenosť.
Na dlhú vzdialenosť sa nedá vyslovene priamo fyzicky natrénovať, asi nikto nemá toľko času a ochotných ľudí na zabezpečenie občerstvenia. Treba sa preto len jednoducho prihlásiť na prvú stovku a skúsiť ako to pôjde. Ísť síce s rešpektom, ale bez strachu. Brať to ako tréningový beh, na ktorý niekto pripravil čosi pod zub.
BTT: Máš nejaký bežecký vzor, či už v zahraničí alebo u nás?
Peťo: Nemám vyslovene konkrétny vzor, ale samozrejme sledujem po očku veľa bežcov. Niektorí sú všeobecne známi, niektorí sú známi v menšej komunite, no všetci radi behajú, popritom fotia krásne fotky prírody a to všetko rád pozerám. Aj vás dvoch radím medzi takéto vzory. (toto nebolo dohodnuté, dobre, takže to úprimne potešilo, pozn. BTT)
Na Strave trávim určite viac času ako na FB/Instagrame a nerobím len bezhlavé rozdávanie kudos Tam, kde sú fotky, pozerám si s obľubou tieto fotky a veľa aktivít aj otvorím a pozriem sa na ne detailnejšie, niekedy si aj exportujem trasu a ukladám do LocusMap pre budúcnosť.
Beh všeobecne a obzvlášť ultra vzdialenosti tvorí komunita ľudí, kde sú si všetci rovní, nie výkonom, ale prístupom určite. Je to jeden z mála športov, v ktorom sa aj najkvalitnejší športovci správajú ku všetkým ako k seberovným a to je úžasne motivujúce. Keď niekto rádovo lepší povie niečo povzbudivé priamo na trati, dodá to silu ako šibnutím čarovného prútika.
Keď sa nad tým zamyslím, tak mojím vzorom je komunita ako celok.
Peťo, ďakujeme krásne za rozhovor a vidíme sa…už asi veľmi skoro :D!
